Teším sa na novú Dunu, teda na dvojku, od štvrtka je v kinách a je to zážitok.

Udeľovanie Oscarov sledujem dlhé roky, vlastne by sa dalo povedať, že ich sledujem celý svoj dospelý život.

Zaujímavý, zaujímavý, zaujímavý svet. Nie nevyhnutne temný, rútiaci sa v ústrety koncu, ktorý rozhodne nemožno považovať za happyend.

Mytológia je najviac. Nie vždy, niekedy je najviac etymológia a inokedy sémantika. Keď ale o niečom premýšľam, uviaznem a zacyklím sa, zvyknem sa inšpirovať návratom k akémusi prvotnému zdroju.

Nahlas by som sa to asi vypovedať neodvážil a aj potichu s tým mám dosť problém, ale nedokážem sa ubrániť myšlienke, že naším vôbec najväčším problémom predsa len bude ten nešťastný kapitalizmus, ktorý vlastne ani kapitalizmom tak úplne nie je, alebo je, neviem, nie som ekonóm, a tak by bolo najrozumnejšie vôbec sa nevyjadrovať.

Ako dnes asi každý, aj ja mám svojho vlastného dezoláta. Volá sa, povedzme, Kamil, meno som, samozrejme, zmenil, aby sa to rýmovalo, a špecifický je tým, že vlastne asi dezolát nie je.

Bolo by to smiešne, keby to nebolo také smutné. Gazdovi načisto preplo a zbláznili sa aj bíreši. Akoby ani nestačilo, že podpálil stodolu, ešte si v tom sálajúcom teple ohrieval ruky.

Plný dom, kinosála. Nie malá, veľká, veď sme v multiplexe, a v kinosále obsadené všetky sedadlá, aj tie úplne dole, aj tie na bokoch, skutočne je plno.

Frustrácia, úzkosť, pocit márnosti, a čo je najhoršie, opäť ten fatálny strach, ktorý sa nedostavil okamžite, ale neskôr, až som v úplnosti domyslel, aké katastrofálne následky to môže mať.

Duna: Časť druhá valcuje kiná, drvivá väčšina divákov i kritikov je nadšená, takže to skutočne dopadlo dobre. Ľudia si pochvaľujú, čo je ale najpodstatnejšie, mnohých z nich film inšpiroval, aby si konečne prečítali aj Herbertovu knižnú predlohu.