Ako to vyzerá s našim zdravotníctvom? Prečo by sme mali chápať Maďarov? Kedy bude Slovenská televízia naozaj verejnoprávna? Čo ukazuje o našom školstve vymenovanie Plavčana za rektora?

Ktovie, možno by sme mali jasať nad tým, že Slovensko je dnes dostatočne európske a dostatočne svetové, aby jeho spoločnosť rozdeľovali ideové spory, ktoré sme sami nevynašli, no v ktorých pátose a zášti sa náhle cítime tak doma.

Dňa 22. júna 1941 zaútočili ozbrojené sily nacistického Nemecka a spojencov Osi na Sovietsky zväz. Druhá svetová vojna vstúpila do novej fázy, do najničivejšieho konfliktu, aký ľudstvo poznalo. Nejde len o kvantitatívne údaje. Vojnu na východnom fronte chápali obe strany ako konflikt novej kvality – ideologický konflikt. Následky sú dodnes s nami.

K módnym trendom našej doby patrí nahovárať si, že sme rozumnejší než všetky predchádzajúce generácie. A keď sa ukáže, že naša doba v skutočnosti nie je chudobnejšia o žiadnu barbarskú poveru predchádzajúcich storočí, ba niekedy sa zdá, že nové povery sa množia a prosperujú, „vysvetlenie“ je po ruke: nič sa nedeje, sú to pozostatky minulosti, ktoré čoskoro zmiznú, alebo im k tomu pomôžeme.

Niečo sa s tou našou prekliatou demokraciou deje. Umiernenosť už nie je politická cnosť, hľadanie kompromisov je podozrivé. Práve v dobe, keď sa politika opäť v rastúcej miere stáva synonymom morálneho bahna, rastie sklon politických vodcov vyjadrovať sa v pojmoch absolútneho dobra a zla a pateticky moralizovať.

V roku 1989 nám komunistickí mocipáni podsúvali, že vystúpením proti ich režimu privádzame späť fašistov. To súdruhom nebránilo spojiť sa s fašistami proti novej demokracii – a ďalej si privlastňovať zásluhy na „boji proti fašizmu“! Fico v „tradícii odboja“ pokračuje. Putin „denacifikuje“. Nakoniec sa nikto nevyhne tomu, aby bol aspoň raz, hoci v najfantastickejších súvislostiach, označený za „fašistu“.

Každý rok s blížiacim sa 5. júlom podstupujú niektoré tunajšie perom (vlastne: klávesnicou) vládnuce osoby náhlu metamorfózu z prostých novinárov, publicistov či blogerov na učencov. Menovite historikov, odborníkov na stredovek, na dejiny kresťanstva, na Veľkú Moravu, a – o tom to 5. júla vždy je – na Cyrila a Metoda.

Aplikácia evolučných poznatkov na úvahy o ľudských inštitúciách je téma, ktorá je stále kontroverzná, rovnako je však zdrojom porozumenia a cenných poučení. A to aj napriek rozdielom v interpretáciách zistených skutočností.

Nech už to s Putinom a jeho režimom dopadne akokoľvek, isté je že nám tu zanecháva lekcie, ktoré volajú po reflexii. Vojna na Ukrajine je síce právom v centre našej pozornosti, tvorí však len časť širšieho konfliktu prebiehajúceho dlhšie a vo viacerých rovinách.

Niekedy v druhej polovici tridsiatych rokov sa známeho švajčiarskeho reformovaného teológa Karla Bartha (1886-1968) ako hosťa prednášajúceho v Koložvári o Božom vyvolení a predurčení, niekto z poslucháčov spýtal, či je okrem viery v Božiu milosť a spásu možná aj viera vo vlastné zavrhnutie, prípadne zvestovanie takejto „viery“.